Mesto Levoča má bohatú a slávnu históriu. Začala sa písať začiatkom 13. storočia, kedy sa pri pôvodných slovanských osadách, na území dnešnej Levoče, usídlili nemeckí prisťahovalci. Príchod Sasov znamenal pre Spiš značný rozvoj v obchodovaní, remeslách i baníctve. Hlavným mestom Spoločenstva spišských Sasov sa stala práve Levoča. Zásluhou výhodnej polohy, na križovatke starých obchodných ciest a prostredníctvom panovníkmi udelených politických i hospodárskych výsad, došlo k najväčšiemu rozkvetu Levoče v oblasti architektúry, vzdelanosti, kultúry, umenia i remesiel v 15. a 16. storočí. Bola jedným z ústredných centier renesancie a humanizmu. Patrila medzi najvýznamnejšie slobodné kráľovské mesta Uhorska. Jej hospodársku stagnáciu neskôr spôsobili požiare, boje o panovnícky trón, povstania a vojny.
Začiatkom 15. storočia sa Levoča stala členom združenie piatich najvýznamnejších hornouhorských slobodných kráľovských miest (Levoča, Košice, Prešov, Bardejov, Sabinov) s názvom Pentapolitana. V rámci šírenia reformácie prijali mestá Pentapolitany v roku 1549 spoločné evanjelické augsburské vyznanie. Všetky levočské kostoly tak prešli na reformáciu. Počas reformácie, okolo roku 1558, vzniklo v Levoči evanjelické gymnázium, známe v celom Uhorsku. Študijný poriadok, ktorý vypracoval pedagóg Ján Mýlius v roku 1589, urobil z gymnázia najlepšie organizovanú školu v tom období na území Uhorska.
V dobe protireformácie, ktorá začala v 17. storočí boli evanjelikom tieto kostoly násilne odobrané (r. 1674) a ich farári poslaní do vyhnanstva. Až snem v Šoproni, ktorý sa konal v roku 1681 dovolil evanjelikom postaviť drevený kostol za hradbami mesta. Prvý artikulárny kostol z roku 1688 stál na neskoršom evanjelickom cintoríne a v roku 1709 vyhorel. V roku 1713 ho nahradil druhý drevený kostol. V rokoch 1706 – 1710 bol Chrám sv. Jakuba rozdelený medzi evanjelikov a katolíkov. Po tolerančnom patente cisára Jozefa II. z roku 1781 si mohli evanjelici stavať kostoly už aj v centre mesta. V roku 1813 v štvrtú nedeľu po Trojici, po slávnostných službách Božích, ktoré sa konali pri príležitosti stého výročia postavenia druhého dreveného kostola, začali levočskí evanjelici uvažovať o stavbe nového kostola v centre mesta. Reč rektora školy Martina Liedemanna o dejinách cirkevného zboru a dreveného kostola vzbudila veľkú túžbu po novom dôstojnom chráme v meste. Preto v roku 1816 podnikli prvé kroky k tomu, aby sa mohla začať stavba nového kostola. Proti stavbe kostola v meste sa však zdvihla nebezpečná vlna námietok a protestných hlasov. Nastali ťažkosti – bolo treba znovu a znovu žiadať o povolenie stavby kostola v meste. Napokon predsa len pomohla kráľovská rezolúcia, ktorá vyzvala mestský magistrát, aby mesto poskytlo evanjelikom miesto pre stavbu kostola. 17. september 1837 je v dejinách levočského cirkevného zboru vzácnym dátumom. V túto nedeľu v preplnenom chráme, za účasti generálneho dozorcu cirkvi Alexandra Prónaya, vykonal biskup Pavol Jozeffy posviacku novopostaveného chrámu. Biskup vo svojom slávnostnom príhovore poukázal na to, aké mnohé ťažkosti museli prekonávať levočskí evanjelici pri jeho stavbe a ako sa vždy našli spôsoby na ich prekonanie. Do rámca týchto snáh spadá i aktivita Andreja Probstnera ml., ktorý s ďalšími nadšencami vytvoril divadelný krúžok a z peňažných prostriedkov z divadelných predstavení zakúpili jedinečný oltárny obraz Ježiša zachraňujúceho topiaceho sa Petra od maliara Jozefa Czauczika.
V roku 1823 založil profesor Hlaváček pri Evanjelickom lýceu Ústav reči a literatúry česko-slovenskej. V 40-tych rokoch 19. storočia bola Levoča strediskom slovenského národného hnutia štúrovskej generácie. Po odvolaní Ľudovíta Štúra z profesúry na bratislavskom lýceu, prišli jeho študenti študovať na Evanjelické lýceum do Levoče. Pri tejto príležitosti vznikla v roku 1844 revolučná pieseň, neskôr hymna Slovenskej republiky „Nad Tatrou sa blýska“, ktorá sa prvýkrát spievala práve v Levoči. Z levočského prostredia vyšli mnohé známe osobnosti – Ján Francisci Rimavský, Pavol Dobšinský, Ján Chalupka, Janko Matúška a iní.
V 19. storočí obišla Levoču priemyselná revolúcia a novoveké dopravné cesty pre konzervativizmus mešťanov. Do okrajovej pozície sa dostala Levoča hlavne po odklonení pôvodnej trasy pri stavbe Košicko – bohumínskej železnice od Levoče na Spišskú Novú Ves.
Až do konca II. svetovej vojny bol levočský cirkevný zbor trojjazyčný, čomu sa prispôsobili aj Bohoslužby. Ešte po I. svetovej vojne odišli naši cirkevníci maďarskej národnosti, po II. svetovej vojne nemeckej národnosti. Z celého cirkevného zboru zostalo len torzo.
DEDIČSTVO EVANJELICKEJ CIRKVI LEVOČA
Levočania hlásiaci sa k reformácii dokazovali svoj vzťah k Pánu Bohu praktickou službou na mieste, kde žili a pôsobili. Viera pre nich nebola súkromnou záležitosťou. Bola činná a „získali si ňou dobré osvedčenie.“ (List Židom 11,2). Pre svoj rast vo viere ako aj rôznu službu blížnemu potrebovali primerané budovy, priestory.
Odovzdávali a zanechali svedectvo životov, ktorých základom bol Kristus – dedičstvo viery, zachránených. Radosť zo spásy ich motivovala ku konkrétnym skutkom.
Dnes žijúca generácia prijíma toto svedectvo v duchovnej i materiálnej podobe. Nie preto, aby sme sa pýšili „cudzím perím“, nie pre obdiv histórie, ale kvôli osobnej zodpovednosti vo viere a s vedomím, že „Boh dáva dedičstvo tým, ktorí majú v bázni Jeho meno.“ (Žalm 61,6).
Na dedičstve viery nemáme žiadnu zásluhu. Sme však vďační za Božiu milosť, ktorá sa prejavovala cez konkrétne osoby – hrdinov viery v Levoči. Preto v bázni pred Pánom Bohom a inšpirovaní vierou predkov, chceme dedičstvo nielen zveľaďovať, ale využiť ho pre správnu kresťanskú službu.
Ďakujeme všetkým, ktorí tam, kde sme, pomáhate napĺňať obsah dedičstva viery.
Kostol
Námestie Majstra Pavla 1
Myšlienky reformácie (r. 1517) v krátkej dobe prenikli na Spiš a Levoča sa so všetkými tromi kostolmi postupne pridala k reformácii. Počas protireformácie boli kostoly násilne odobrané (r. 1674) a farári poslaní do vyhnanstva. Snem v Šoproni (r. 1681) dovolil evanjelikom postaviť drevený kostol za hradbami mesta. Prvý artikulárny kostol z r. 1688 stál na neskoršom evanjelickom cintoríne a v r. 1709 vyhorel. V r. 1713 ho nahradil druhý drevený kostol. Tolerančný patent Jozefa II. z r. 1781 umožnil evanjelikom stavať kostoly aj v centre miest. 5.7.1823 zakúpili evanjelici v meste stavebný pozemok a napriek protestom a ťažkostiam postavili jeho základy. Z mnohej finančnej podpory je dobré spomenúť Biblickú spoločnosť, ktorá na stavbu venovala výnos z predaja Biblií vytlačených v Levoči. Posviacka klasicistického kostola sa konala 17. 9. 1837.
Oltárny obraz s rozmermi 500 x 225 cm znázorňuje Krista kráčajúceho po mori, ktorý zachraňuje topiaceho sa Petra. Je zrkadlovou kópiou drážďanského originálu G. H. Richtera, namaľoval ho Jozef Czauczik, levočský maliar a portrétista.
Hlavný viedenský Riegerov organ je z r. 1930. Interiér obohacuje barokový organ z konca 17. storočia z prvého dreveného kostola, z druhého kazateľnica, krstiteľnica, kolekcia trinástich obrazov (Ježiš a apoštoli), železný a barokový kríž a i.
V kostole sa nachádza 1 500 miest na sedenie. Na laviciach sú dodnes viditeľné štítky s menovkami rodín, ktoré v nich pôvodne sedávali. Počet lavíc je dnes znížený, a to kvôli reformačnej knižnici, ktorá je umiestnená na západnom chóre.
.
Fara
ulica Vysoká 1
Samotný meštiansky dom bezprostredne predtým, než sa stal farou, patril Samuelovi Sztupkayovi, levočskému mešťanovi. Ten v ňom už v r. 1801 prichýlil školu a byt pre učiteľa Jána Samuela Hausera. V r. 1808 venoval tento dom evanjelickej cirkevnej obci na byt pre farára. Koncom 19. stor. bola fara v zlom stave. Nevyhovovalo ani jej zariadenie, ani dispozícia. Projektuobnovy a modernizácie sa ujal architekt Anton Müller, ktorý v r. 1902 vypracoval projekt naprestavbu domu. Na prvom poschodí naplánoval byt pre farára, na prízemí byty pre kaplána asprávcu. Realizáciou projektu vznikla i zasadacia sála, kde bola uložená historická knižnica. Knižnicu neskôr presunuli na bočný chór v kostole a do miestnosti bola prenesená časť vnútorného vybavenia bývalého evanjelického kostola z Dvoriec. Fília Dvorce cirkevno-právne spadala pod zbor v Levoči. Dnes miestnosť slúži ako bohoslužobný priestor, modlitebňa. Obec Dvorce (nem. Burgerhof) sa nachádzala asi 15 km od Levoče a po nútenom presídlení jej obyvateľov v r. 1952 sa stala súčasťou vojenského obvodu Javorina.
.
Lýceum
Námestie Majstra Pavla 40
V r. 1544, kedy Levoča postupne prešla na reformáciu, sa tunajšia vyššia latinská škola stala evanjelickou. V dôsledku protireformácie v r. 1674 na osem rokov zanikla. Rozhodnutia Šopronského snemu umožnili obnovenie jej činnosti, a tak bola v r. 1688 postavená nová drevená budova na neskoršom evanjelickom cintoríne.
Na základe reforiem Márie Terézie sa od nej oddelili nižšie triedy, čím vznikla ľudová a samostatná stredná škola, ktorá sa začiatkom 18. storočia zmenila na päťtriedne lýceum. To sa v r. 1796 presťahovalo do Hainovho domu na námestí, ktorý evanjelikom daroval levočský kronikár Gašpar Hain.
Najvýznamnejším profesorom lýcea bol Michal Hlaváček. Aj pod jeho vplyvom nadobudlo lýceum takú úroveň, že sa trinásti Štúrovi študenti na protest jeho odvolania presťahovali z Prešporku práve do Levoče (r. 1844). Na škole študovali alebo pôsobili mnohí slovenskí národovci, napr. Janko Kráľ, Ján Botto, Pavol Dobšinský či Ján Chalupka. Revolúcia 1848/49 zapríčinila zrušenie pôvodného lýcea. Dom dnes slúži potrebám Slovenského národného múzea.
.
Základná materská škola
Námestie Majstra Pavla 22
Základy meštianskeho domu siahajú do 14. storočia, kedy stáli na jeho parcele dve budovy. Tie boli neskôr zlúčené do jedného domu, čím sa vytvoril na vtedajšiu dobu priestor s nezvykle veľkou rozlohou.
Najstarším známym majiteľom domu bol popredný kronikár Konrád Sperfogel, ktorý prišiel do Levoče zo Švajčiarska a v správe mesta zastával významné funkcie. Po smrti jeho manželky bol nútený dom predať a neskôr tu bývali i ďalšie významné osobnosti Levoče – zlatník Hans Richter, evanjelický farár Hyob Zabler, lekárska rodina Johanna Spilbergera či šľachtičná Johanna von Schmidt. Posledným súkromným majiteľom domu bol Viktor Kováč. Jeho dedičia dom v r. 1887 predali Evanjelickej cirkvi za 19 000 zlatých. Gustav Herrmann, známy levočský dobrodinec a podporovateľ evanjelickej cirkvi, prispel na kúpu domu pôvodne len 100 zlatých, avšak v r. 1894, keď si pripomínal 50. výročie svojho pobytu v Levoči, daroval na tento účel ďalších 20 000 zlatých. Vďaka tomuto daru mohol byť dom prebudovaný na školu. Istého času tu bola aj škôlka. Neskôr bola škola presťahovaná do evanjelického sirotinca a meštiansky dom sa stal internátom.
.
Nemocnica
Probstnerova cesta 2/3082
Nemocnica mohla byť zriadená vďaka finančnému daru bohatého mešťana Gustava Herrmanna, ktorý v r. 1894 venoval evanjelickej cirkvi základinu 200 000 zlatých. Stavbu prvej budovy nemocnice, dnes chirurgického pavilónu, viedol v r. 1899-1900 levočský architekt Anton Müller. Slávnostné otvorenie sa konalo 14. 10. 1900. Vybavenie nemocnice dosahovalo vysokú úroveň, preto sa tu už v r. 1902 liečili nielen spišskí, ale i zahraniční pacienti.
Chirurgický pavilón je vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku. Je najstaršou a pôvodnou nemocnicou Gustava Herrmanna, niekoľko ráz prestavanou, pozostávajúcou z trojpodlažnej budovy nemocnice soperačnou sálou, ordináciou, kuchyňou a i.
Súčasťou nemocničného areálu bol i domov diakonís. Inštitút pre vzdelávanie evanjelických ošetrovateliek, ktoré sa neskôr stali známymi pod menom diakonisy, bol založený v Nemecku. Hnutie rýchlo prenikalo aj na územia kolonizované Nemcami, teda aj do Levoče. Poslaním diakonís sa stala pomoc blížnym, opatera chorých, starých ľudí a opustených sirôt.
Sirotinec
Probstnerova cesta 2/3082
Aj sirotinec mohol byť zriadený vďaka daru Gustava Herrmanna. Na Štedrý deň r. 1896 daroval evanjelickému zboru 200 000 zlatých na to, aby mohol byť v kráľovskom meste založený a prevádzkovaný evanjelický sirotinec.
Za túto sumu mal zbor zaobstarať pozemok a dom so záhradou pre deti, ktoré mali byť evanjelické alebo zo zmiešaných manželstiev. Zbytok peňazí sa mal spravovať ako nedotknuteľný kapitál fondu. Iba úroky z neho sa smeli použiť na udržanie sirotinca a zaopatrenie, ošatenie a výchovu sirôt. Gustav Herrmann chcel však deti upevniť nielen finančne, ale i duchovne. V darovacej listine píše:
„Ten-ktorý pán farár to má považovať za svoju zvláštnu povinnosť po všetky časy, aby sa verne ujal sirotinca, usilovne ho navštevoval, udržal ho na vysokom mieste v svojich úlohách a pestoval a posilňoval tam protestantské evanjelické povedomie…“
Stavba sirotinca začala v r. 1902 a slávnostne otvorený bol 28. 8. 1904. V medzivojnovom období bola na jeho prízemí aj nemecká evanjelická ľudová škola. V r. 1945 bol sirotinec vzatý do komplexu štátnej nemocnice a adaptoval sa na Detské oddelenie.
.
Historická knižnica
V dôsledku nedostatočného spracovania knižnice, ale i absencii autentických pramenných údajov je otázka jej vzniku predmetom hypotéz. Knižnica je vzácna z viacerých dôvodov. Jedným z nich je i to, že knižnica je aj napriek pohnutým a často nepriaznivým udalostiam doposiaľ zachovaná a funkčná. Napriek dobrému stavu kníh sa nedá presne určiť dátum jej vzniku, vieme však, že to bolo v priebehu 16. storočia. Mnohé knihy sú totiž bez proveniencie alebo v nich chýba časový údaj. Bývalý evanjelický levočský farár Ján Havira o tejto knižnici píše: „Počtom Lutherových a Melanchthonových diel rôznych vydaní už za ich života aj tesne po ich smrti, ako aj inej reformačnej literatúry, je knižnica predovšetkým reformačnou knižnicou. Jej tlače obsahujú deje evanjelickej cirkvi už od jej vzniku. Knižnica obsahuje jednu z prvých tlačí augsburského vierovyznania Confessio Augustana, ktoré zostavil Philipp Melanchthon a ktorým sa po prvý raz oficiálne na sneme v Augsburgu v roku 1530 prezentovala Lutherova reformácia. Knižnica – ak nie jediná – rozhodne je iba jedna z mála reformačných knižníc evanjelickej cirkvi na Slovensku.“
Hoci je knižnica reformačná, v jej obsahu nájdeme aj barokovú literatúru. Ďalej sa tu nachádzajú rôzne spisy po latinsky a nemecky, a to z oblastí ako filozofia, právo, medicína, astrológia, hudba, kalendáre, regionálne práce, najmä hungarikálne tlače a pod. Významnú časť knižného fondu tvoria aj levočské tlače z Breuerovej tlačiarne, ktorá svoju činnosť začala v roku 1624. Bol tu vytlačený evanjelický spevník Cithara Sanctorum a rôzne diela Jana Amosa Komenského, napr. Orbis Pictus.
.
Cintorín
Ulica Milana Rastislava Štefánika
Evanjelický cintorín vznikol okolo artikulárneho kostola začiatkom 18. storočia. Prvý drevený kostol z r. 1688 mal pôdorys gréckeho kríža. V r. 1709 vyhorel. Na jeho mieste postavili podľa jeho vzoru druhý drevený kostol (r. 1713) a v r. 1722 pristavili bránu, ktorá viedla k hrobkám. Tá je dodnes zachovaným dokladom pôvodného areálu dreveného artikulárneho kostola, čomu nasvedčuje datovanie na priečelí – 1713-1837.
V r. 1837 bol druhý drevený kostol zbúraný a nahradil ho evanjelický kostol na námestí. V súčasnosti sa mieste dvoch artikulárnych kostolov stojí murovaný kostolík, ktorý dal na vlastné náklady postaviť v r. 1895 Gustav Herrmann. Tento jednoloďový kostol obdĺžnikového pôdorysu je na Spiši veľmi ojedinelý.
V porovnaní s inými náhrobkami na Slovensku, náhrobky cintorína v Levoči predstavujú unikátny umeleckohistorický materiál nadregionálnej hodnoty. Nachádza sa tu asi dvetisíc hrobov. Hrobky tu má napr. rodina Probstnerovcov, jeden z najbohatších rodov Spiša, Ján Fabriczi, vedúci dostavby kostola na námestí alebo i Christian Pfannschmiedt, evanjelický farár a superintendent, ktorý dal vystavať druhý drevený kostol.
.
.
Vydal: Cirkevný zbor Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku Levoča
Zostavili: Vladena Michalková, Ján Matis